Poľskí priatelia si pre nás Slovákov v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Interreg V-A Poľsko – Slovensko 2014 – 2020 pripravili skutočné dobrodružstvo – konský rajd. Táto akcia mala Slovákom priblížiť konskú turistiku, ktorá je v Poľsku veľmi rozšírená a známa. Pre väčšinu slovenských účastníkov išlo o niečo nové a nepoznané.
Niektorí účastníci absolvovali jazdu na koči prvýkrát v živote. Podľa ich slov si na jazdu „treba zvyknúť“, čo trvalo asi tak prvú hodinku a neskôr si to už začali užívať. Zhodli sa na tom, že vo filmoch to vyzerá jednoduchšie ako v skutočnosti to je. V koči sa aj malé prevýšenie zdá ako veľká prekážka a jazda sama o sebe je veľmi fyzicky únavná. Napriek tomu je to príjemný relax a zábava.
Niektoré úseky lesných ciest boli obzvlášť ťažko prejazdné. Koče v hlbokých zablatených brázdach zapadali a kone ich nevládali ťahať. V týchto prípadoch bolo nutné, aby aj účastníci z koča zosadli a pomohli koč z blata vytiahnuť. Pohoniči sa sťažovali, že tieto problematické úseky vznikajú vďaka vymoženostiam dnešnej doby. Traktory, štvorkolky a ťažké terénne autá ešte viac prehlbujú brázdy na cestách. Aj keď je okolitá príroda suchá, tieto brázdy sú neustále zablatené a naplnené vodou.
Jedným z našich kočišov bol Zbigniew (na fotke pán s gitarou), ktorý v letných mesiacoch býva v niektorej z týchto chatiek a stará sa o dobytok a kone.
Záver prvého dňa bol výborný. Poľskí priatelia pre nás prichystali výbornú večeru a kultúrny program s vystúpením folklórnej skupiny. Zábava bola o to lepšia, že táto skupina poznala aj slovenské ľudové piesne a všetci si mohli spoločne zaspievať.
Cestou jeden koč dostal defekt. Naši kočiši boli na túto situáciu pripravení, poruke mali náhradnú pneumatiku. Koleso raz – dva vymenili a v jazde sa mohlo pokračovať.
Koče sprevádzali aj jazdci na koňoch. Pri týchto cestách jazdci dávajú na seba navzájom pozor, nepredbiehajú sa, dodržujú tempo a sú k sebe tolerantní.
Cestou nás dokonca prepadli zbojníci na koňoch v dobovom oblečení a samozrejme boli ozbrojení. Snažili sme sa vykúpiť rôznymi vecami, ale nakoniec sa nechali uplatiť len slovenskou domácou slivovicou. Zvyšok cesty nás títo zbojníci sprevádzali a ochraňovali.
Druhý deň sme prekročili poľsko – slovenské hranice. Tento úsek cesty bol zaujímavý tým, že sa prechádzalo cez oblasť, ktorá bola do konca druhej svetovej vojny obývaná. Počas presídľovania obyvateľstva územie ostalo „vymreté“. Pripomienkou osídlenia sú už len náhrobné kamene a pamätné tabule.
Cestou späť sme sa zastavili pozrieť areál, ktorý poľskí priatelia vybudovali z európskych fondov a kde sa organizujú rôzne kultúrne podujatia.
